Víno verzus pivo / Autor: Marian Jaslovský
Pridané: 9.4.2018 16:10:18 Počet zobrazení: 3728
09 Apríl 2018
Prebraté zo zdroja: domacnost.sme.sk
Možno ste si všimli, že vinotékam sa v posledných rokoch začalo výnimočne dariť a slovenské vína získavajú čoraz vyšší kredit. Že by si Slováci začali vo zvýšenej miere ctiť božský nápoj z hrozna? To by však určite vyvolalo nejakú reakciu zo strany pivných prevádzok a producentov piva, pretože počet zákazníkov nie je nafukovací. Sezóna posedení s priateľmi pri dobrom nápoji sa začína. Aké sú jej trendy?
Škóti bez whisky, Francúzi bez vína, Nemci bez piva? Nepredstaviteľné. Či sa nám to páči, alebo nie, väčšina civilizácií okrem tých prohibičných je ako islamská, má nejakú alkoholovú kultúru.
Čo sa týka Slovenska, sme rozdelení. Na západe a juhu je tradičné vinárstvo, ale v ostatných oblastiach je v obľube skôr tvrdý alkohol - podľa toho, čo ktorá oblasť ponúka - a tradičné je aj varenie piva. Napriek skvelému vinárskemu dedičstvu bola však za totality vínna kultúra na úpadku. Vo viechach sa pančovalo a vrcholom pôžitkárstva boli vína ako sviečka alebo Nitrianske knieža.
Včera a dnes
„Po revolúcii sa objavili predajne vína, kde si mohli ľudia naliať mok do vlastných fliaš či džbánkov a vziať so sebou,“ hovorí Peter Handzuš, vinár, publicista a veľký propagátor slovenského vinohradníctva. „To bolo niečo, čo nahrádzalo niekdajších drobných vinárov ,od susedov‘, ku ktorým si ľudia chodili po čapované víno. Tieto predajne čapovaného vína sa postupne pretvárali na predajne fľašového vína. Poslednou fázou bol vznik súčasných vínnych barov, ktoré sú už miestom stretnutí a zábavy. Spravidla ide o nefajčiarske prevádzky, kde si človek môže vychutnať pohár vína v kultivovanom prostredí,“ vysvetľuje Handzuš.
Kým pred pätnástimi rokmi ľudia šaleli po kalifornských, čílskych či austrálskych vínach, trendom súčasnosti sú vína slovenské. Pôsobí u nás niekoľko vynikajúcich producentov. Symbolické je nedávne víťazstvo ružového Cabernetu Sauvignon od Mrvu & Stanka na parížskej Vinalies Internationales, čo je jedna z najprestížnejších vinárskych súťaží na svete. To je však len jeden z výnimočných produktov, ktoré u nás vznikli.
Vinotéky a „vinotéky“
„V poslednom období sledujem, že do môjho obchodu chodí čoraz viac mladých ľudí, ktorí sa vo víne vyznajú a zaujímajú sa oň,“ hovorí Anton Oláh, majiteľ petržalského Wine Shopu.
Obchodík je kombináciou predajne a ochutnávky. „Celkom určite však spadá do kategórie vinotéka. Človek si môže dať v kultivovanom prostredí pohár vína a ak si chce kúpiť nejakú fľašku, dostane odborný výklad. Tú odbornosť by som chcel zdôrazniť, personál vo vinotékach musí byť kvalifikovaný, musí vedieť poradiť, sledovať scénu. Tiež sa tu konajú ochutnávky a rôzne akcie. Videl som však aj obchody s nápisom vinotéka, kde čapujú víno z nádrží a zároveň predávajú sirupy, noviny a neviem čo ešte. Používanie názvu vinotéka pri takýchto prevádzkach by som úradne zakázal,“ smeje sa Oláh.
Žiadne snobstvo
O vinotékach máte možno predstavu, že sú to podniky, kam chodia solventnejší ľudia – niečo ako suši bary. Majiteľ Vinotéky pod hradom Daniel Špoták to každou vetou vyvracia a hovorí, že úspech vinotéky sa zakladá na prístupe k hosťovi – k akémukoľvek hosťovi.
„Nikdy hosťa nevyhadzujem, dávam mu plnú dôveru. Fľašky sú tu všade. Ak niekto chce, poradím. Ak nie, nech si každý otvorí sám a dá si, čo chce. Ako doma. Že niekto odíde bez platenia? To je riziko. Ale tak často sa mi to nestáva. Ľuďom treba veriť a väčšine našich hostí by to ani nenapadlo,“ uisťuje Špoták.
Navyše, ceny sa začínajú prekvapivo nízko, takže pekný večer si môžu urobiť aj mladí ľudia, ktorí peniazmi práve neoplývajú. „Nerozlišujem, či si človek zoberie víno domov, alebo si ho dá u nás, ceny sú stále rovnaké,“ dodáva Špoták. „Klientov si musíme vychovať.“
Kultúra pitia vína má podľa Špotáka výrazne stúpajúcu tendenciu, ale u Slovákov vidí ešte jeden zbytočný predsudok – že po polosladkom víne bolí hlava. „Je to tým, že sú ešte zo starších čias zvyknutí, že polosladké vína boli dosládzané cukrom, dnes sú však už prírodné, takže sa nie je čoho báť.“
Musíme byť moderní
Peter Jánoši je pionier slovenských vinoték. V roku 1990 otvoril predajňu nápojov, z ktorej sa v roku 1997 vyprofiloval špecializovaný obchod na víno a z neho vinotéka s vlastnou degustačnou pivnicou. Keď začínam debatu v zmysle pivo verzus víno, prekvapivo odpovie, že ponúkajú aj pivo.
„Stávalo sa mi, že prišla skupinka zákazníkov, medzi ktorými boli aj pivári, ktorí vôbec víno nepili. Tak sme rozšírili ponuku, lebo inak by išli niekam inam.“
Jánoši zdôrazňuje, že v spotrebiteľskom správaní nastali v posledných rokoch zmeny. „Spotrebiteľ začína byť erudovanejší, vie porovnávať slovenské víno so zahraničným a uvedomuje si jeho stúpajúcu kvalitu.“
Slovensko je podľa neho nezaujímavá krajina z hľadiska medzinárodného trhu s vínom, no vie ponúknuť svoje špecifiká, ktoré vyjadrujú miesto, klímu, podnebie. Vo vinotéke tvoria slovenské vína asi 50 percent ponuky. O veľkom úspechu Mrvovho Cabernetu v Paríži hovorí, že ide o kombináciu talentu, vedomostí a moderných technológií. Bez toho sa moderné víno robiť nedá. To pochopili viacerí slovenskí vinári.
Krajina ružových vín
„Slovensko by sa mohlo v rámci vín ešte nejako vymedziť a myslím, že by mu celkom pristala charakteristika krajina ružových vín,“ hovorí Jánoši. „Ružové víno je víno mladých, plné života. Len to chce odvahu a nové myslenie. Neurobiť povedzme jeden rok toľko červenej frankovky, ale viac ružového.“
Tak isto by podľa neho vinári mohli vo väčšej miere produkovať odrodu gamay, čo je vlastne červené víno, ktoré chutí skôr ako biele, teda bez trpkých trieslovín. Odrodu preslávila oblasť Beaujolais. „Je to moderné, svieže, ľahučké víno.“
„Konkurovať hypermarketom nie je možné,“ uzatvára Jánoši. „Vinotéka musí ísť vlastnou cestou, ponúkať nejakú pridanú hodnotu pre ľudí, ktorí chcú niečo viac. Alebo, na druhej strane, pomôcť sa zorientovať tým, ktorí do tohto sveta len vstupujú. Na to organizujeme rôzne akcie, ochutnávky.“
Zoznámiť mladých ľudí s vínnou kultúrou nie je navádzaním na alkoholizmus. Práve naopak, vínnemu gurmánovi nejde o to opiť sa, ale obohatiť svoje chuťové vnemy. Ak niekto vstúpi do tohto sveta, už sa pravdepodobne nebude chcieť s kamarátmi „rozbiť“ z vodky. „Naučil som svoju dospelú dcéru na víno,“ hovorí podnikateľ Dima, „a podarilo sa mi to. Teraz keď ide na žúr s kamarátmi, sedí si pri poháriku alebo dvoch a pozerá, ako do seba kamaráti prevracajú poldecáky. Ráno ich bolí hlava a ona je absolútne v poriadku.“
Všetko chutilo rovnako
„Pivo sa za minulého režimu považovalo za lacný nápoj robotníckej triedy, ktorý sa pil po hektolitroch,“ hovorí Daniel Šabík, odborný publicista a znalec piva. „Túto nálepku si bohužiaľ nieslo aj ďalej, a preto tak k nemu časť verejnosti, ale aj samotných výrobcov stále pristupuje. Zatiaľ čo za minulého režimu existovala aspoň pestrosť v počte a osobitosti výrobcov, po nežnej revolúcii došlo k veľmi rýchlemu zániku pivovarov, často aj cielenému, teda ku skupovaniu a zatváraniu pivovarov konkurenciou a celkovému splošteniu ponuky.“
Ohľadom piva tak podľa Šabíka pokračoval trend, ktorý tu bol kedysi s vínom: v bežnej reštaurácii dostával konzument na výber medzi veltlínom a frankovkou produkovanými na objem, bez osobitosti a chuti. „Počet pivovarov klesal, výroba sa industrializovala, pivá sa zrazu začali navzájom podobať a konzument nemal možnosť výberu. Aj pokiaľ ste boli v regióne miestneho pivovaru, často sa stávalo, že v tunajšej reštaurácii nebolo k dispozícii miestne pivo, ale produkt niektorého z nadnárodných výrobcov.“ V tomto období sa zaviedol pojem europivo, čo je štandardné pivo, ktoré, nehľadiac na značku, chutí viac či menej rovnako.
Trendy
K pomalému zvratu došlo na prelome tisícročí s tým, že intenzita zmien je za posledný rok až dva najväčšia. To však hovoríme o Česku, Slovensko je niekoľko rokov pozadu, ale aj tu sa tieto trendy jasne kryštalizujú. Ukazuje sa, že konzumenti sú unavení univerzálnosťou značiek a požadujú pestrosť a to nielen klasického typu piva, ale aj iné pivné štýly.
To podmienilo vznik desiatok nových reštauračných minipivovarov, teda podnikov, kde sa na mieste pivo uvarí aj vypije. Druhým trendom je podľa Šabíka vznik pohostinstiev, kde sa čapuje šesť až dvadsať značiek. Realizujú sa tu špeciálne akcie, napríklad týždeň s pivami z konkrétneho kraja alebo prezentácie jednotlivých pivovarov a podobne.
Tretím trendom je, že krčmári odmietajú, aby bol ich podnik takpovediac monotematický, chcú mať na spestrenie jedno až dve iné pivá než zo zmluvného pivovaru. Celkovo tak trh v Česku smeruje k väčšej pestrosti a opakuje tak trendy, ktoré už prebehli v 70. až 80. rokoch v USA, Veľkej Británii, v 90. rokoch v Holandsku, Dánsku a ďalších európskych krajinách a je isté, že Slovensko bude nasledovať.
Štvrtým trendom je varenie piva doma pre vlastnú spotrebu, tzv. homebrewing. Dnes sa dajú kúpiť technológie a patričné suroviny, takže každý, kto má chuť, si môže uvariť svoju vlastnú pivnú špecialitu.
„Postupne sa pivný trh prebúdza. Je pozitívom, že vznikajú ďalšie minipivovary. Sú však osamotené, ich vlastná propagácia je až na výnimky na nulovej úrovni. Mínusom je aj ich veľmi úzky sortiment. Na Slovensku v podstate neexistuje organizovaná komunita priaznivcov poctivého piva a pivných fajnšmekrov, azda okrem tých združených okolo serveru kamnapivo.sk. Tiež tu absentujú pivovarské slávnosti,“ dodáva Šabík.
Pivotéka
Ďalším moderným pivným trendom sú pivotéky. Zveľaďovať obmedzený pivný svet si zaumienil Peter Blahút, ktorý si založil Prešporskú pivotéku – trojjedinú, lebo je to obchod na webe, kamenná predajňa aj distribučná služba pre reštaurácie.
„Slovenskí vinári úspešne postupujú v propagácii kultúrneho pitia vína a prezentácii skutočnej kvality - vznikol napríklad Národný salón vín, čo je, myslím si, úspešný projekt. Pivo ťahá za kratší koniec. V reštauráciách si stále môžeme vyberať nanajvýš medzi dvanástkou a desiatkou jednej značky,“ hovorí Blahút. „Chceme ponúknuť zaujímavé alternatívy. Máme v ponuke hlavne belgické vrchne kvasené pivá, čo je klasická technológia oveľa staršia ako bežné ležiaky. V slepom teste si trúfam identifikovať najmenej päťdesiat zo šesťdesiatich druhov, ktoré ponúkame – bežne produkované ležiaky sú na nerozoznanie podobné.“
V kamennom obchode je ich vystavených dosť. Človek chodí popri policiach a vníma, že toto je naozaj iná pivná kultúra. Malé fľašky elegantných tvarov, na mnohých emblém nejakého ovocia, ktoré obsahujú. Pre každý druh alebo značku je určený príslušný pekný pohár. Človeka zvyknutého na desiatku - dvanástku zarazia aj ceny, ale tieto pivá nie sú určené na veľkokapacitné nalievanie, navyše mnohé majú obsah alkoholu podobný vínu.
Je tu aj jeden tuzemský produkt – trnavský Sessler. „Prekvapilo ma, že sa nám darí aj alebo hlavne mimo Bratislavy,“ uzatvára Blahút.
Rozširovanie obzoru
„Pivo sa nedá variť s kalkulačkou v ruke,“ hovorí Ladislav Kovács. „Nič proti korporáciám, ale ležiak plzenského typu, ktorý spravidla ponúkajú, je len malý zlomok pivnej kultúry.“
Kovács je majiteľom malého reštauračného pivovaru Kaltenecker z Rožňavy, ktorý ako jeden z mála nepatrí pod jednu z dvoch korporácií, ktoré ovládajú slovenský trh s pivom (Heineken a Sabmiller).
Kaltenecker produkuje niekoľko takzvaných pivných špecialít. „Takéto pivá sa varili v našich končinách už od stredoveku,“ hovorí Kovács. „Dlhé, aj polročné ležanie v dubových sudoch zabezpečilo, že pivo bolo veľmi komplexné a silné. Slúžilo aj ako zásobáreň vitamínov a živín na zimu. Presne takéto pivo je naša novinka – dvadsaťsedmička. Má desať a pol percenta alkoholu – ako víno.“
Kovács vysvetľuje, že pivo – to je vo svete minimálne deväťdesiat kategórií a tristo až štyristo podkategórií. Ležiak plzenského typu je len jedna z nich. Je síce najobľúbenejší, ale to neznamená, že iné pivá nemajú svoju kultúru. Málokto vie, že tento ležiak vymysleli v roku 1842, takže to nie je pivo s veľmi dlhou tradíciou. Len v Belgicku je tisíc štyristo pivovarov a rôznosť ich produkcie je úžasná. „Mojím cieľom je propagovať celú pivnú kultúru, aby ľudia neboli obyčajní pivári, ale pivní gurmáni. Za trinásť rokov, čo existuje náš pivovar, sme uvarili dvadsaťjeden druhov nevšedných pivných špecialít, čím sme získali rešpekt aj v zahraničí, kde sme pomaly známejší ako na Slovensku.“
V Kalteneckeri organizujú každý mesiac degustačné sedenia pivného klubu, ochutnávajú a hodnotia pivné špeciality zo sveta, zoznamujú sa s trendmi. Organizujú aj pivné slávnosti, ale nie formou hromadného nasávania typu Oktoberfest, ale sú to skôr fajnšmekerské záležitosti.
Pivovar podporuje aj homebrewerov, teda domácich varičov piva. To je záľuba, ktorá si aj na Slovensku získava pomerne širokú popularitu. Práve na pivných slávnostiach sa vyhlasuje Slovak Hombrewing Star. Napriek názvu je súťaž medzinárodná. „Absolútny víťaz si môže u nás v pivovare uvariť svoju várku, päť hektolitrov vlastného piva. V homebreweroch je jasný potenciál, že opustia kuchyňu či garáž a založia si minipivovar. To je aj prípad bratislavskej reštaurácie Omama,“ konkretizuje Kovács.
Poďme „do tankoch“
Aj v tradičnej pivnej ležiakovej kultúre sa dajú vymyslieť nezvyčajné veci. Napríklad čapovanie z tankov. Pri tejto technológii sa pivo nevozí v sudoch, ktoré sa narážajú, ale dovezie sa rovno z pivovaru v tepelne izolovanej cisterne a priamo sa stáča do veľkých nádob – tankov, ktoré pojmú niekoľko hektolitrov.
Vtip je v dvoch veciach – pivo je nepasterizované, teda neprebehne konzervačným procesom; vydrží síce kratšie, ale je o to chutnejšie. Po druhé, čapuje sa veľmi šetrne, lebo v tanku je ešte vak z fólie, ktorý pivo obalí a nápoj sa čapuje tlakom vzduchu na vak. Takže pivo neprichádza do styku so vzduchom.
V Čechách majú viac ako štyristo prevádzok s týmto spôsobom čapovania. Podľa Zuzany Lošákovej, tlačovej hovorkyne spoločnosti Topvar, a. s., je v Bratislave päť prevádzok, kde sa takto čapuje Plzeň, a na východnom Slovensku viac ako päťdesiat podnikov, kde čapujú z tankov Šariš. Čapovanie piva z tankov chystá už túto sezónu aj konkurenčná korporácia Heineken Slovensko.
Mariánovi Murčovi, majiteľovi bratislavskej Plzenskej reštaurácie, kde na takúto prevádzku nabehli, sa nepáči trend súčasnosti – že niektoré podniky v zahraničí, ale aj u nás, majú točky rovno na stoloch a hostia si čapujú sami.
„Zaručiť kvalitu čapovaného piva môže len výčapník – tým, samozrejme, nemyslím nejakú brigádničku, ktorá sa postavila k točke deň po tom, čo nastúpila. V krajinách s vyspelou kultúrou piva, napríklad v Česku, je krčmár vážená osoba,“ hovorí. Krtitizuje aj módu čapovania do zmrazených pohárov. „Pivo má predsa istú nastavenú teplotu, na ktorej ho udržiavame po celý čas – v pohári má mať šesť až osem stupňov. Viete si predstaviť, čo to spraví, keď sa načapuje do pohára, ktorý má mínus päť stupňov?“